Ako fungovali v praxi Benešove dekréty

 

Zdá sa, že konflikt medzi Slovákmi a Maďarmi je večný a neprekonateľný, ako slovensko-maďarský rébus sliepky a vajca alebo – kto tu bol skôr.... Pocit krivdy hnije na oboch stranách, či už ako trianonská trauma Maďarov alebo Mníchovská zrada voči Slovákom, nik nemá dnes právo hádzať kameňom. 

 Naším temným momentom v slovenských dejinách je riešenie tzv. maďarskej otázky v povojnovom období v rámci obnoveného Československa. S tým súvisí mýtus nedotknuteľnosti Benešových dekrétov, reslovakizácia, deportácie Maďarov na povinné práce do Čiech, ale aj výmena obyvateľstva.

 

O povojnovom období a slovenskom-maďarských vzťahoch hovorí historik Štefan Šutaj zo Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach.

 

Mnoho ľudí rozčuľuje už len počuť slovo Felvidék, čo evokuje vám?

 

Felvidék má viac významov, ale v historickom zmysle je to názov pre územie Horného Uhorska v istom historickom období. Tak ako zaniklo Uhorsko, a teda historické Maďarsko, tak zanikla aj jeho horná časť Felvidék. Stratil svoju autenticitu, lebo zem, ktorú označoval už geografického ani politického hľadiska neexistuje. Používanie pojmu Felvidék v historických kontextoch v reálnej historickej dobe považujem za oprávnené a za neadekvátne považujem jeho používanie v súvislosti so Slovenskom po roku 1918, pretože tento pojem sa historicky vyčerpal, zanikol. Za neadekvátne považujem používanie tohto pojmu v súvislosti s dnešným Slovenskom.

 

V politickej rétorike sa používa v zmysle označenia súčasného územia Slovenska. 

 

Áno, dnešné Slovensko bolo by súčasťou tohto historického územia, ale ani v tomto kontexte Felvidék nerovná sa Slovensku.

 

História – to sú fakty a dátumy používané v rôznych kontextoch a interpretáciách, ale aj príbehy ľudí uložené v kolektívnej pamäti národa, menšiny... Ako je možné, že naša spoločná minulosť má dve celkom odlišné verzie, ktoré sa učia deti v školách?

 

Zase by sme sa museli vrátiť trošku dozadu. Stredná Európa sa z hľadiska etnicity formuje celé obdobia. Tu sa formujú novodobé národy, vznikajú nové koncepcie, znovu sa začínajú interpretovať pojmy a vytvárať nové, resp. reinterpretujú sa pojmy ako etnicita, etnická identita, národ a národný štát. Pohľad na svet sa vytvára cez prizmu etník. To je podľa mňa základ tých rozdielov, ktoré sú v mnohom pochopiteľné, keď sa pozrieme na historický fakt alebo historickú udalosť, ktoré ovplyvnili ďalší vývoj stredoeurópskych národov a tvorí rozdielny pohľad na dejiny. Trianon je v tomto klasickým príkladom. Konkrétne Trianon pre historické Maďarsko znamenal rozpad štátu, rozbitie. Vytvorili sa nástupnícke štáty. Pre Maďarov je to ústup od Uhorska „mocnosti“ európskeho významu, keďže Uhorsko v Habsburskej monarchii dosiahlo relatívnu samostatnosť a malo významné postavenie v stredoeurópskom regióne. Z veľkého silného štátu sa stal malý nástupnícky štát, zmenilo sa jeho postavenie, pozícia. Za jeho hranicami zostalo viac ako tri milióny Maďarov, čo je ďalšia vec, ktorá jednoznačne navádza k tomu, že pozerať na Trianon maďarskými očami je ťažko ináč, než ako na problematický a negatívny bod dejín. Trianon v  historickej pamäti Slovákov nikdy nehral takú významnú úlohu ako v prípade Maďarska, pretože pre Slovákov je dôležitý iný medzník,  vznik československého štátu. V komemorácii Slovákov hrá preto významnejšiu úlohu 28. októbra 1918 ako 4. jún 1920. Ale aj tak bol práve Trianon potvrdením vzniku samostatného Československa. Zmena pozície a postavenia Slovákov. Už tieto dva vedľa seba položené fakty vedú k tomu, že ináč sa na problém Trianonu pozerajú český alebo slovenský historik a inak maďarský historik. Etnická prizma nás istým spôsobom prenasleduje vo  vzájomných slovensko-maďarských konfrontáciách.

 

Ako pri tomto historickom momente prekonať stereotypné interpretácie?

 

Liečením by bol možno pohľad z hľadiska európskej politiky. Čo by znamenalo, že by sme abstrahovali od našich etnických determinantov a tak sa pozreli na Trianon, respektíve. mierové zmluvy. Vidieť ich z hľadiska európskej politiky a európskeho vývoja, nakoľko boli prospešné alebo menej prospešné, aké mali plusy a mínusy. Možno by sme sa mohli dopracovať k istému konsenzu.

 

Slováci a Maďari celé stáročia žijú doslova bok po boku na území južného Slovenska. Kde má svoje korene nevraživosť a pocit krivdy medzi týmito dvomi národmi? Je skutočne dôležité, kto tu bol prvý?

 

To sú témy, ktoré sa vyťahujú umelo a robí sa z nich politikum. Problém autochtónnosti sprevádza slovensko-maďarské vzťahy od prvých snáh o pohľad na minulosť. Zdá sa, že je to v povahe človeka, že sa snaží pre svoj národ vybojovať prioritu, dokazovať, v čom boli významní, dôležití, v čom ovplyvnili historický vývoj. Nadväzujeme na hodnoty tých, čo tu boli pred nami a človek by si mal vážiť a pripomínať  a poznať  dejiny vlastné aj iných. Nemá však prakticky význam, kto tu bol len pred tristo rokmi a kto pred tisíc rokmi. Neznamená to, že má menšie právo alebo menší nárok na dom, na územie alebo na záhradu, lebo niekto iný tu bol skôr. Osídľovanie strednej Európy je nesmierne zaujímavá historická téma. Aj dnes historici prinášajú nové objavy a fakty nemali by sa stať predmetom boja súčasnej politiky a súčasných národov. Môžeme skúmať,  pokojne sa rozprávať  a s empatiou vypočuť, kto tu bol, kto kedy prišiel, dokonca aj kto mal aké koníky, ale nie je to dôvod pre nacionalistické spory. Politickí vodcovia so sklonmi k autoritárstvu vyhľadávajú priestor, keď sa dá zjednotiť, spojiť  proti niekomu, vytvárať pocit ohrozenia, pretože vtedy vyniknú vodcovia, ktorí sa môžu postaviť do čela takejto „ohrozenej skupiny“.

 

Na ktorých pozitívnych spoločných body nášho spolužitia sa možno zhodnúť?

 

Pozitívne momenty sú v kultúre, v ľuďoch, v spolužití, stretávaní sa. Fungovalo to v minulosti, aj keď v inej podobe a funguje aj teraz. Pre publicistiku sú zaujímavejšie práve negatívne momenty, lebo viac priťahujú pozornosť. Máme však mnoho významných Slovákov, ktorí žili na území dnešného Maďarska  a v maďarskom prostredí, podobne aj Maďarov v slovenskom prostredí a máme aj osobnosti, ku ktorým sa hlásia oba národy.

 

Popri Trianone (4. jún 1920), Mníchovskej dohode (30. september 1938) a následnej Viedenskej arbitráži (2. november 1938) sú neprekonaným bodom sváru Benešove dekréty. Čo bolo ich podstatou z pohľadu historika?

 

Pojmu Benešove dekréty publicistika za tých posledných 60 rokov vtisla istú pečať. Obyvateľ tohto regiónu si predstaví dekréty, na základe ktorých sa vyháňali Nemci a Maďari z Československa, čo je prvý veľký mýtus. Benešove dekréty boli logickým vyústením doby. Museli byť z dôvodu, že Československo nemalo riadne zvolený parlament, malo exilovú vládu a exilového prezidenta a bolo potrebné zaplátať dieru v parlamentnom systéme. Vychádzajúc z ústavy Československej republiky mohol prezident vydávať zákonné normy s mocou zákonov, ktoré vzhľadom k tomu, že ich vydával prezident Edvard Beneš už vtedajšia publicistika označila ako Benešove dekréty. To neznamená, že ich písal a vymýšľal sám Beneš, ale pripravovala a zostavovala ich československá exilová vláda. To sa dialo aj po jeho návrate domov, keď parlament stále neexistoval. Dočasné národné zhromaždenie ČSR vzniklo až 28. októbra 1945. Do tohto obdobia sa všetky zákony vydávali formou dekrétov, respektíve ústavných dekrétov prezidenta republiky. Týkali sa bežného života. To znamená, spôsob kreovania orgánov, národných výborov, vysokých škôl, sociálneho systému, všetko čo aj v súčasnosti upravujú zákony ošetrovali aj tieto dekréty. Zrušiť Benešove dekréty en bloc nie je možné, je to ďalší mýtus. Znamenalo by to právne vákuum do 28. októbra 1945. Na akom základe by potom fungovala Československá republika, alebo by sme odmietli ich existenciu? V tejto súvislosti treba povedať, že po vypuknutí Slovenského národného povstania vznikla Slovenská národná rada a tá si prisúdila výkonné a zákonné kompetencie pokiaľ ide o zákonodarstvo na Slovensku. Celoštátne dekréty prezidenta Beneša boli na Slovensku platné, len ak boli prijaté s jej súhlasom. Takže nie všetky dekréty platné v Čechách platili na Slovensku, a to sa týkalo aj dekrétov dotýkajúcich sa postavenia Nemcov a Maďarov. Zrušenie Benešovych dekrétov by znamenalo, že nariadenia SNR by zostali v platnosti a pre slovenské územie by sa prakticky nič nemenilo. No a potom sú to aj mýty, že na základe dekrétov došlo k reslovakizácii, vysídleniu Nemcov a výmene obyvateľstva. Tieto sa realizovali na základe iných zákonov prípadne medzinárodných dohôd.

 

Citlivým miestom je aj aplikovanie kolektívnej viny na všetko obyvateľstvo maďarskej národnosti. Ako to vnímate z historického hľadiska? 

 

Kolektívna vina na etnickom alebo inom základe je v civilizovanej spoločnosti neprijateľná, bez ohľadu na vojnové udalosti, vojnový alebo povojnový stav. Niektoré dekréty a nariadenia vychádzali z princípu, že sa na etnickom základe obyvateľstvo označilo za vinné a potom sa postihnutí mohli vyviniť  - dokazovať  svoju nevinu. 

 

Pred 66 rokmi, 2. augusta 1945 bol vydaný ústavný dekrét č. 33 o úprave štátneho československého občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti, na základe ktorého prišli o československé  štátne občianstvo a občianske práva.  

 

Aj on mal svoje historické pozadie. O dekréte diskutovala exilová vláda už v roku 1943. Základné línie sa odvíjali od dvoch bodov, či všetci Nemci a Maďari majú stratiť československé štátne občianstvo, alebo či to majú byť len tí, ktorí prijali cudzie štátne občianstvo v priebehu predchádzajúcich vojnových rokov. Brali sa do úvahy aj regionálne súvislosti, pretože iné bolo obsadzovanie Sudet a iný mechanizmus fungoval po Viedenskej arbitráži na arbitrážnom území. Záverečný kontext prijímania dekrétu súvisel s Postupimskou konferenciou. Československo sa na konferencii snažilo, aby sa schválil nielen transfer Nemcov, ale aj Maďarov. Aj vzhľadom k udalostiam z roku 1945 a najmä kvôli divokému odsunu Nemcov v Čechách a atrocitám, ktoré sa tam udiali, medzinárodné spoločenstvo takýto súhlas nedalo. Československá vláda predpokladala, že opatrenia, ktoré boli prijaté vo vzťahu k Nemcom, sa budú nejakým spôsobom aplikovať aj na Maďarov. K tomu, aby Československo naplnilo svoju koncepciu národného štátu Čechov a Slovákov bez neslovanských menšín sa im zdalo vhodné, aby inonárodní obyvatelia československého štátu stratili štátne občianstvo, aby sa stali cudzincami, a potom ako cudzinci by boli ľahšie vysídlení do „materskej krajiny“. Samotná aplikácia tohto zákona bola jeho najproblematickejším bodom. Strata československého štátneho občianstva sa nikomu neoznamovala. Nikto nedostal žiadny papier, že na základe dekrétu stratil československé štátne občianstvo.

 

Čo to v praxi znamenalo pre obyčajného človeka maďarskej národnosti?

 

Obyvatelia postihnutí dekrétom, na základe ďalších dekrétov, zákonov a nariadení SNR nemohli voliť, boli prepustení zo štátnych a verejných služieb, bol im konfiškovaný majetok, rušené školy a spolky, stratili sociálne príspevky, penzie, nemali nárok na štátnu pomoc. Neslovanské jazyky sa mohli uplatňovať iba pri neformálnych činnostiach ako napríklad v nedeľnej škole a cirkevných obradoch, hoci oficiálne to nebolo dovolené. Na Slovensku bol istá tolerancia medzi tým, čo vyhlasoval zákon a čo bolo v reálnom živote. Najväčším problémom bola neistota. Tým, že nemali štátne občianstvo, nemali garantované vlastne nič. Priamym ohrozením boli rôzne ďalšie akcie, ktoré sprevádzali dekrét o československom štátnom občianstve.

 

Aké?

 

Reslovakizácia. Niektorí maďarskí kolegovia na ňu pozerajú ako na jednoznačne násilnú akciu, ktorá bola zameraná proti maďarskej národnosti. Ona však mala svoje isté reálne pozadie v tom, že jej predchádzala maďarizácia. Časť ľudí, ktorí na konci 19. a začiatku 20. storočia boli násilne pomaďarčení, sa postupne vracali k slovenskej národnosti.

 

Aká bola idea reslovakizácie?

 

Pôvodne mala reslovakizácia umožniť pomaďarčeným Slovákom administratívnu zmenu národnosti. Faktické pozadie bolo v tom, že po prijatí dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom začala príprava zoznamov ľudí na výmenu a úradníci sa obávali, že pomaďarčených Slovákov vyvezú do Maďarska. Na etnicky zmiešanom území sa prihlásili k reslovakizačnej akcii aj Maďari, aby sa zachránili pred represiami československých úradov. Aby nestratili štátne občianstvo, neprišli o pôdu, domy, aby ich nezaradili do výmeny obyvateľstva, aby ich neodtransportovali do Čiech. Aj Reslovakizačná komisia nakoniec o žiadostiach rozhodovala administratívne a slovenskosť podriadila tomu, či obec bude vysťahovaná do Maďarska, obyvatelia budú deportovaní do Čiech - v takých obciach sa prihlášky neakceptovali, alebo bola určená na poslovenčenie.

 

Koncept národného štátu Čechov a Slovákov bez neslovanských menšín sa povýšil na úroveň vládneho programu. Ako sa v tomto zmysle snažili vyriešiť maďarskú otázku?

 

Košický vládny program už z takejto idey vychádzal. Keď zlyhali základné princípy vytvárania národného štátu, nebol schválený jednostranný transfer Maďarov, výmena obyvateľstva s Maďarskom viazla, začali sa náhradné akcie zabezpečujúce poslovenčenie územia. Tých, ktorých považovali za nevhodných na poslovenčenie a bohatých, od ktorých sa dali získať majetky, domy, polia, lúky, chceli vymeniť alebo vyviezť do Čiech a na ich miesto doviesť zahraničných Slovákov, nielen z Maďarska. Do výmeny obyvateľstva s Maďarskom boli zaraďovaní kňazi, učitelia, inteligencia, čiže tí, čo boli potenciálnou hrozbou iredentizmu. Pri výbere osôb pre transporty do Čiech v čase Gottwaldovej vlády sa už uplatňoval triedny prístup – čiže vyberali sociálne slabšie situované rodiny, od ktorých si sľubovali, že ak ich vyvezú do Čiech a vytvoria im solídnejšie podmienky, dajú im domy, polia a prácu v českých podnikoch, tak postupne asimilujú s českým prostredím a slovenský juh sa zbaví časti maďarského obyvateľstva.

 

Ale všetko sa vyvíjalo trochu inak.

 

Ako vždy, aj „nábor“ Maďarov na práce do Čiech aj výmena obyvateľstva, sa nerealizovali podľa pripraveného scenára.

 

Áno a zásadné úsilie o poslovenčenie slovenského juhu nebolo úspešné.

 

Ak pozeráme na povojnové akcie, tak áno. Na reslovakizáciu sa formálne prihlásila väčšina Maďarov, aby sa zachránili pred represívnymi opatreniami československých úradov. V 50. rokoch sa reslovakizanti  väčšinou opäť vrátili k maďarskej národnosti. Ani deportácie do Čiech nesplnili očakávania. Maďari sa chceli vrátiť domov. Podľa dekrétu prezidenta republiky o pracovnej povinnosti trvanie tohto pobytu bolo iba ročné, potom ho ešte o rok predĺžili, ale väčšina náboristov sa vrátila späť. Asi polovica neorganizovane, teda ušli. Policajné zložky nevedeli zastaviť 18 tisíc utekajúcich ľudí. V roku 1949 sa uskutočnila Akcia Juh, v rámci ktorej sa náboristi vrátili organizovane na Slovensko väčšinou do vlastných domov.

 

Reslovakizácia a odsun Maďarov na práce do Čiech sa uskutočňovali spolu s  výmenou obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Aký mala priebeh? 

 

Pozadie výmeny súvisí s Postupimskou konferenciou. Na nej mocnosti odmietli jednostranný transfer Maďarov z Československa a tlačili na československú aj maďarskú vládu, aby sa dohodli medzi sebou. Maďarsko bolo istým spôsobom donútené, aby dohodu podpísalo. Aj v ďalšom období ju zdržiavali, kým Československo ju veľmi chcelo dôsledne realizovať. Podstatné boli dva články prijatej dohody z 27. februára 1946. Článok V hovoril o recipročnej výmene obyvateľstva – koľko Čechov a Slovákov sa v Maďarsku prihlási na výmenu, toľko Maďarov môže československá vláda určiť na výmenu. Už to zakladalo prvok nerovnosti, (fakticky dôsledok rozdelenia na víťazné a porazené krajiny) Slováci sa na výmenu hlásili dobrovoľne, Maďari boli vyberaní štátnymi orgánmi. V Maďarsku sa na výmenu hlásili predovšetkým chudobní roľníci, živnostníci, študenti i intelektuáli, kým československé orgány vyberali kňazov, učiteľov, bohatých roľníkov a živnostníkov, aby sa získalo čo najviac pôdy pre prisťahovalcov. Druhým významným bodom bol článok VIII, ktorý hovoril o jednostrannom vysídlení vojnových previnilcov maďarskej národnosti. Výmena od počiatku haprovala.

 

V čom?

 

Maďarsko sa organizačne na výmenu nepripravilo. Nastali dopravné problémy, nevyváženosť sociálnej skladby vymieňaných. Obe strany sa nevedeli dohodnúť na charakteristike vojnového previnilca. Maďari odmietali nastupovať do transportov. Kým sa výmena začala, od podpísania dohody uplynulo vyše roka a pol. Slováci, ktorí sa prihlásili na výmenu, to nemali ľahké, strácali zamestnanie, nemohli sa podieľať na pozemkovej reforme, boli prenasledovaní políciou, úrady ich odrádzali, aby na tú výmenu nastúpili, aj preto často odvolávali prihlášky. Výsledkom bolo, že len zhruba polovica osôb z určených na presídlenie sa skutočne presídlila. Tam, kde mala byť vysťahovaná celá maďarská obec, bola vysťahovaná iba jej časť a na ich miesto prišli Slováci, ktorí mali prísť do slovenského prostredia a prišli ešte viac do maďarského v akom sa nachádzali predtým v Maďarsku.

 

Aké sú dôsledky výmeny obyvateľstva?

 

V konečnom dôsledku miesto poslovenčenia došlo paradoxne k čiastočnému pomaďarčeniu navrátených Slovákov v maďarskom prostredí. Oslabila sa komunita Slovákov v Maďarsku. Viac ako 10 tisíc Slovákov z Maďarska, ktorí boli v sociálnej tiesni a na Slovensku pred recipročnou výmenou nemohli byť umiestnení, bolo transportovaných na Moravu a do Čiech. Dostali sa do českého prostredia a postupne asimilovali s novým prostredím. Zákulisie popisovaných akcií skrýva množstvo životných príbehov a osudov ľudí. Neraz sa stretli v Čechách vymenení Slováci a deportovaní Maďari na jednom mieste, a stalo sa, že odsunutý Maďar a vymenená Slovenka sa zobrali v Čechách, ale potom sa vrátili na Slovensko. Tieto osudy sa tvorili na šachovnici dvoch súperov (Česko)Slovenska a Maďarska. Aj v záujme idey, ktorú presadzovali československá vláda a aj prezident, vytvorenia národného štátu Čechov a Slovákov preto, aby nasledujúce generácie sa už nikdy nedostali kvôli etnickým problémom do konfliktu s Nemcami a Maďarmi. Nuž, či sa to podarilo... zjavne nie, zase sme tam, kde sme boli predtým? Verme, že nie. Faktom je však aj dnes na jednej strane silnejúci nacionalizmus - aj romantický aj šovinistický, nepochopenie, nedôvera, nedostatok empatie, na druhej strane v ideológii a politike vzrastajúci nacionalizmus, bludné idey o obnovovaní historického Maďarska, a vytváranie rôznych fikcií za pomoci štandardných i neštandardných prvkov ako dvojaké občianstvo, pamätné dni, exkurzie na historické územia.

 

Myslíte si, že keby bola eliminácia maďarskej menšiny úspešná, boli by vzťahy s Maďarskom dnes priateľskejšie? Respektíve, je idea národného štátu bez menšín spôsob ako zabezpečiť mier v stredoeurópskom regióne?

 

Národný štát je nerealizovateľná fikcia, moderný európsky štát musí byť štátom občanov a nie národov. Historické stopy tu tiež nezmazateľne zostali. Kým Nemci zo Slovenska odišli a ostala len malá skupina, ktorá splynula s prostredím, Maďari tu ostali a ostali živé aj povojnové a predvojnové krivdy. Nielen povojnové udalosti mali svoje obete. Mala ich aj Viedenská arbitráž. No aj napriek tomu slovensko-maďarský vzťah neprerástol do takých extrémov, ako u Srbov a Chorvátov, alebo Srbov a Albáncov. Veľa veci z hľadiska histórie už boli povedané, ale z hľadiska politiky zo slovenskej ani maďarskej strany neboli dopovedané. Kým sa nedopovedia, zmierenie je len fikciou. Ak sa povedia len farizejsky, tak to nestojí za nič. Nové postoje a nové princípy susedskej politiky sa nedajú budovať na starých krivdách ani na historicky prekonaných štruktúrach. Ani Európska únia a schengenské princípy otvorených hraníc nič nezmenia na susedskej politike ak sa buduje na nedôvere alebo na princípe zjednocovania Maďarstva ponad hranice. Treba nové postoje, nový pohľad, a verím, že sa časom k tomu dopracujeme.

 

Medziľudské vzťahy stroskotávajú na nekomunikácii rovnako ako i medzištátne...

 

Základ je, aby sme sa rozprávali. Aj teraz organizujeme v rámci slovensko-maďarskej komisie historikov, ale aj na základe vzťahov medzi pracoviskami akadémii vied a vysokých škôl, stretnutia mladých historikov, aby sa poznali, vedeli o sebe, videli v sebe partnerov, a snáď aj priateľov. Nemusia vo všetko so sebou súhlasiť, základom je, aby existoval permanentný dialóg. Ak sa budeme osočovať ponad hranice, nedospejeme k ničomu, ak sa budeme stretávať, spoznávať, rozprávať  a hádať sa „vo všetkej počestnosti“, bez averzií a predpojatosti, tak máme šancu.

 

 SME 6.8.2011

 http://www.sme.sk/c/6006112/ako-fungovali-v-praxi-benesove-dekrety.html#ixzz1gcLNMoMV

Tento projekt bol vyvíjaný na medzinárodných workshopoch

Facebook
Vývoj a realizáciu tohto filmu finančne podporiliSlovak Audiovisual FundMinisterstvo kultúry Slovenskej republikyStátní fond České republiky pro podporu a rozvoj české kinematografie
Hlavný partner
Mobilného kina
ZSE
Facebook
Vývoj a realizáciu tohto filmu finančne podporiliSlovak Audiovisual FundMinisterstvo kultúry Slovenskej republikyStátní fond České republiky pro podporu a rozvoj české kinematografie
Hlavný partner
Mobilného kina
ZSE